BEAUTY.sk BEAUTY.sk

Mám dve deti
zdroj: beauty.sk

Mám dve deti

Miša a Miša.

Jeden je dokonalé ukážkové dieťa, presne také, ako si mamy vedia predstaviť.

Keď si kýchnem, kričí na kilometre “nazdravie mama!”
Keď mi niečo spadne na zem, okamžite pribehne a podá mi to do ruky a povie “Páči mama!”
Keď o niečo zakopnem, a vidí, že zatnem zuby od bolesti a zároveň, aby som nenadala, hodí sa na zem a začne mi fúkať nohu so slovami: “Nestalo sa nič, mama, nebolí!”
Toto sú momenty, kedy som tak šťastná, že je taký vnímavý, citlivý, láskavý a slušný, že ma ide rozdrapiť. Lebo si naozaj veľmi prajem, aby bol slušný. Môže byť tvrdohlavý, bláznivý, môže kričať, trucovať, nič mi nevadí - musí byť slušný voči druhým. Používať slová “ďakujem, prosím a prepáč” je samozrejmosť. Teraz taký je. Uvidíme, čo s ním urobí škôlka - základ má zatiaľ ale dobrý. Toto bolo to moje úžasné dieťa.

A potom je tu to druhé.

Ktoré síce milujem rovnako, len je jemne únavnejšie, otravnejšie a niekedy mám chuť sa pred ním schovať. Len neviem, že kam, lebo ma všade nájde. Vždy som čakala a tešila sa na to, kedy povie “mama”. Teraz v tomto období, ma až v zadku pichne, keď to počujem. Lebo to počujem v priebehu minúty asi 84x!!! “Mamááá aha, maminááá pozri, mamííí kde si!”
A to stojím pri ňom! Nemusel by nonstop hulákať. Aj keď rozumiem, že nemá pri sebe nikoho, komu by sa zveril s aktuálnym pocitom a malo by mi byť cťou, že všetko chce zdieľať so mnou (veď mi aj je), len mohol by o málinko menej... No nič beriem to tak, že ma aktuálne učí. Veľkej trpezlivosti.

Okrem toho si zo mňa začal robiť slúžku. On to nerobí naschvál ani vedome, to len ja som to tak začala vnímať. A to mu nevyčítam a chápem, doteraz bol na to zvyknutý, bol malý, pomáhala som mu so všetkým - ochotne a rada. Ale teraz: stojí pri stole, na ktorom má svoju fľašu s vodou, vidí ju, má ju 5 cm od ruky a on zakričí: “Mama, vodu!” No kamarát, toto už je jemne cez. Chromý nie si, obslúž sa.
Alebo sa hrá s vláčikom, ten sa mu prevráti a on kričí: “Mama, padol vlak, poď postaviť!” Samozrejme, že to neurobím, on sa zlostí, pokričí, poreve, nakoniec postaví ten vlak sám a hrá sa ďalej. Viem, že už musím byť málinko tvrdšia, lebo pánko je zvyknutý, že mu stále pomáham - ale už nie je bábo, musí sa snažiť aj sám.
Už som sa párkrát pristihla, že o 17:00 pozerám na hodinky a píšem Bohuškovi, že či príde z práce skôr (skôr znamená pred 19:00, bežne chodí o 20:00), lebo niekedy potrebujem vyslovene “vyslobodiť”. Aspoň na pol hodinu si sadnúť, nič nerobiť, chvíľku nepočuť “mamááá”. A keď taká chvíľka nastane a nikto po mne nekričí, tak mi je smutno, že ma nikto nepotrebuje. Celkom psycho...

Buba

Najnovšie z kategórie: Buba blog

Pozri viac

Odporúčame

Fun rádio