Beauty.sk Beauty.sk

Čo som riešila počas materskej a k čomu som sa nikdy na instagrame nepriznala
zdroj: beauty.sk

Čo som riešila počas materskej a k čomu som sa nikdy na instagrame nepriznala

Dokonca som si dávala obrovský pozor, aby to nikto nevidel. Lebo som sa hanbila.

Nepíšem to, z dôvodu nejakej sebaľútosti, naopak, som sama na seba najviac hrdá!

Žijem s niečim, čo niekto nazýva "ekzém".

Neviem, či to je naozaj ekzém, alebo ako to nazvať, ale v mojom živote to malo zatiaľ 3 fázy:

1. Ako dieťa som trpela atopickým ekzémom, mamine bolo vysvetlené, že som “černobyľské dieťa” - narodená 1986 - a teda vraj náš ročník je náchylný na alergie a ekzémy.
Mamina robila, čo mohla. Riešila to s lekárni, po chvíli však zistila, že kortikoidné mastičky, ktoré nám každý predpísal, nie je dobrá cesta. Naháňala od susedov, ktorí chovali kozy, kozie mlieko a v ňom ma kúpavala, čo mi vtedy pomáhalo najviac. Toto sa dialo, keď som ešte chodila do škôlky.
Ekzém nejako zmizol a ďalších veľa rokov som mala pokoj.
2. No v puberte, mala som asi 16-17 rokov, sa ekzém zobudil. Klasika, fľaky pod kolenami, na predlaktiach, no hlavne okolo očí.

Často sa mi stalo, že mi koža pri oku praskla a vyzeralo to, ako keby som plakala krv.

Keď sa to stalo niekde vonku na kofole (rozumej na pive), prišlo nám to ešte aj vtipné.
Mamine už menej a rovno vedela, že ku kortikoidom naspäť ma nevráti. A rovno ma brala k jednému ľudovému liečiteľovi - žiadny šarlatán - iba obyčajný deduško bylinkár, ktorý mi namiešal kvapky a nejaké bylinky.
To mi zafungovalo okamžite. A ďalších 10 rokov som mala pokoj. Mami, vďakabohu za teba a tvoje pokrokové zmýšľanie. (Lebo povedať pred 20-timi rokmi, že kašlem na doktorov, beriem dcéru k liečiteľovi, chcelo podľa mňa silné vnútorné presvedčenie.)
Presne pre toto som si za mamu vybrala práve teba!

3. A doteraz najsilnejšia a najbolestivejšia fáza prišla na materskej. 6 mesiacov po pôrode, kedy je už väčšinou žena úplne fit a vo svojej pôvodnej forme, na ktorú som sa tešila aj ja, keďže som denne s kočíkom nabehala asi 100 hodín a milión kilometrov, sa mne stalo niečo čudné. Ja som presne v tom období začala silno priberať. Absolútne som nerozumela, prečo, lebo snažila som sa jesť pekne a zdravo, lebo som kojila a aj som ešte dlho kojiť chcela. Každý deň som bola minimálne 2x na dlhej kočíkovej prechádzke... a nič z toho. Tak som letela do jedného centra, kde som im vyvalila pár stovák za komplet diagnostiku, zostavenie jedálnička a podobne. A zafungovalo to, kilá začali ísť dole. Ale s nimi aj vlasy. Vo veľkom. A vrátil sa mi na ruky môj dávny kamarát - ekzém. Stravu som mala postavenú na veľa mäse, jogurtoch, light syroch, zelenine...

Ešte vám popíšem, ako zhruba ten môj "ekzém" vyzeral. Ruky mi opuchli, veľmi ťažko sa mi ohýbali prsty, koža mi na nich praskala do krvi a stratila som v končekoch prstov cit. (fotky nájdeš nižšie, nevhodné pre citlivé povahy)
Ruky mi 100x denne horeli, svrbeli, štípali, šteklili a nič z toho nebolo príjemné.
Pre mamu, ktorá je doma sama s dieťaťom to bol denodenný boj.
Ráno som mávala ruky tak opuchnuté, že som neudržala pohár s vodou. Ja som sa bála aj Miša na ruky zobrať.

Obliecť dieťa? Aké jednoduché, že? Pre niekoho. Keď som ho chcela prebaliť, plienka mi ostala visieť na ruke - ako na suchom zipse.
Všetky tie moje dopraskané miesta na rukách sa zachytili o plienku a konečná. Keď som ho so slzami v očiach od bolesti konečne prebalila, zistila som, že celé bodyčko aj tepláčky má od krvi - keďže som mala opuchnuté prsty, pri každom ohnutí prsta mi koža praskala do krvi. To som si poplakala druhýkrát. Keď sme boli doma a nikam sme nešli, nechala som ho aj v špinavom. A keď sme šli niekam von, dala som si gumené rukavice, krvavé oblečko som mu vyzliekla a obliekla ho do čistého. Okúpať ho večer? Naozaj som sa toho často bála, že ho neudržím, že sa mi vyšmykne, okrem toho ma voda hrozne pálila. Bohuško sa vždy snažil ponáhľať čo najviac z roboty, aby mi s kúpaním pomohol, no často to inak nešlo a odtrpela som si aj kúpanie.

Zistila som, že mi to neskutočne obmedzilo život.
Vlasy som si umývala 2x do týždňa - opäť s plačom - nevedela som ohnúť prsty a umyť si tie vlasy normálne. Okrem toho ma nesmierne štípala aj čistá voda, tak si predstavte tú bolesť, keď sa mi do otvorených rán dostal šampón.
Áno, skúšala som to aj v rukaviciach. Ten šampón sa mi vždy nejak dostal aj pod ne.
Môj najväčší kamarát bol suchý šampón.
Umývanie riadu? Nehrozilo. Mohla som ho umývať v rukaviciach, aj som sa snažila. Ale keď som nemala cit v prstoch, ako som ho mohla mať ešte aj s rukavicami? Rozbila som, čo som mohla.
Bohuško mi kúpil umývačku. To ma aspoň málo oslobodilo. Ale nepomohlo.
Varila som iba v rukaviciach. Vždy.

Skúšala som non-toxic domácnosť. Čistiace prostriedky, prášky na pranie, aviváže - všetko som si chodila čapovať v najvyššej možnej eko-bio kvalite
. Nič. Komplet som vyhodila všetku moju kozmetiku a prešla som na všetko ultra prírodné. Dokonca som si úplne prestala farbiť vlasy. Nič.

Mala som ruky také suché, že som bez krému nevyšla ani pred dom. Keď som si ich nenatrela aspoň raz za 5 minút, už mi začali krvácať.

Keď mal Mišo rok a tri mesiace, prestala som kojiť (nebola som z tejto voľby úplne šťastná, ale už som nevládala), vedela som, že už potrebujem nejaké lieky, lebo som reálne nevedela fungovať a hlavne som sa bála, aby som mu mliekom niečo nepodsunula.
Áno, odsedela som si u kožnej milión hodín v čakárni, aby mi predpísala vždy nejaký kortikoidný krémik, ktorý mi hneď zafungoval, a keď som ho minula, ruky boli 100x horšie ako pred krémikom.

Náhodou som na vianoce vtedy dostala od sestry knihu Čínska štúdia. Po jej prečítaní mi bolo úplne jasné, že tento môj dietologický vypracovaný jedálniček mi síce pomôže dať dole nejaké kilá, ale pri mojom ekzéme prospešný absolútne nie je.
A teda sa zo mna zo dňa na deň stal vegán. Nemala som s tým najmenší problém. Mäso ani syry mi vôbec nechýbali.
Vyzeralo, že mi to zafungovalo. Ale po troch mesiacoch sa to vrátilo a v hroznom stave.

Tak som vzdala aj vegánstvo a už som ani netušila, kde je sever a ktorou cestou mám ísť.
Potom neskôr mi bolo vysvetlené, že sa mi telo začalo čistiť. Telo si vraj zmenu stravy všmine po 3-6 mesiacoch. Nemala som to vtedy vzdať. Nevedela som.
Boli noci, kedy ma to tak pálilo, že som ani nespala.
Opäť som vyhľadala môjho bylinkára, ktorý mi pomohol pred desiatimi rokmi. Tentoraz mi to ale nepomohlo nijak.

Vyskúšala som všetky mastičky od Justu, NuSkinu, kadejakého čerta diabla, ktoré všetkým s ekzémom okolo mňa pomohli. Len mne nie. Z liekov na alergie som sa vždy vyhádzala. Toto cesta nebola.
Skúsila som ísť na pijavice. Nedali mi ich. Že moje ruky sú v takom stave, že by neboli schopné sa zregenerovať po zuboch pijavíc. Ok. Navrhli mi liečbu molekulárnym vodíkom. Tu už mi finančne pomáhali aj naši a aj sestra, lebo tam už sa to mesačne šplhalo na stovky eur. Zabralo mi to. Na týždeň.


Najhoršie na celom tomto boli tie silné pocity nových nádejí, že “toto mi teraz už isto iste pomôže”, a keď niečo zabralo a potom sa mi stav zase len zhoršil, ten pocit prehry, sklamania a zúfalstva hrozne bolel.

Aby toho nebolo málo, začali mi na rukách odpadávať nechty. Okrem toho, že to príšerne bolelo, som sa aj príšerne hanbila. Takže prsty bez nechtov som si obliepala leukoplastami.
Prekážky:
Keď ti v obchode vydajú na tácku mince, bez nechtov a s necitlivými bruškami si ich nezoberieš. Buď som si tú tácku zobrala a drobné vysypala rovno do kabelky, aby všetci na mňa pozerali, či som normálna, alebo mi všetky mince padli na zem.
Ešteže mám Miša, vždy mi všetko pomohol pozbierať. Mám pocit, že mi často nahrádzal moje ruky.
Snažila som sa nakupovať v obchodoch, kde sa dá platiť kartou, nech toto nemusím zažívať, ale v nejakom novinovom stánku alebo na zmrzke sme sa museli potrápiť.
Podať niekomu ruku? S obrovskou hanbou!
V zime som si ruky schovávavla do rukávov, v lete som sa hanbila. Boli dni, kedy som týždeň nešla medzi ľudí, a hrala som sa s Mišom sama na dvore, pretože ten pocit hanby je nesmierne silný.
Ľudia si myslia, že máte smrteľnú chorobu, ktorou ich nakazíte. Ale majú právo sa báť, nesúdim.

Musela som aj prerušiť plávanie s Mišom, lebo som ho nevedela držať v bazéne.
Áno, pri mori som bola a nič horšie ako namočiť si ruky s otvorenými ranami do mora si neviem predstaviť.
Niekedy som si porevala aj v aute, lebo som nevedela radiť rýchlosti - aby som poriadne zohla prsty a chytila prevodovku, stálo ma to zase kopec úsilia a nových popraskaných a krvavých miest. V týchto momenoch som sa modlila, aby mi ten zhora hodil automat namiesto manuálu.
To už som sa niekedy zo zúfalstva až smiala sama na sebe.
Skúšala som biolampu, robili mi všetky testy na svete na alergie, intolerancie, moje vzorky putovali aj cez nejaké onkologické testy - moje vzorky a výsledky sú ukážkové, dokonalý zdravý človek som. Len sa rozpadávam.
Všetci doktori - okrem kožnej - sa zhodli, že toto ekzém nie je ani zďaleka.
Ale netušia, co sa mi to deje.

A teda ma nejako ich názory prestali zaujímať. Rok a pol som dávala šancu doktorom. Nevyšlo mi to s nimi.
Mamina a kamoška Vanda ma naviedli opäť na inú cestu. Obe sa zhodli, že by sa mi možno mal niekto pozrieť aj do hlavy, nie len na ruky.
Vanda mi podhodila ich rodinného liečiteľa.
Nie bylinkára tentokrát. Cestovala som za ním párkrát do mesiaca do Komárna. Vždy, keď mi sestra alebo Bohuško mohli na pol dňa postrážiť Miša, sadla som do auta a letela za ním.

Niečo začalo fungovať.
Najväčšia chyba nebola na koži, ale v mojej hlave.

Asi som nemala spracované isté veci v živote, ktoré sa udiali veľmi rýchlo po sebe.
Jedno nevydarené tehotenstvo, pol roka po tom sa nám podaril Mišo, odchod z rádia, z mesta, nový dom na dedine, v ktorom som ostala sama s Mišom... proste sa udialo veľa vecí, na ktoré som nejak ostala sama a ktoré som si asi nie úplne dobre spracovala + nejaké veci z detstva nepochopené... ono sa toho za mojich 33 rokov nazbieralo.
Aj keď navonok som si myslela, že všetko je super a dokonalé.
V skutočnosti som zlá, nervózna, negatívna...
To ste na Instagrame nevideli. To videli len ľudia okolo mňa. A ja som to videla sama.

Ak ste si všimli, počas materskej som seba dávala na sociálne siete minimálne. Točila a fotila som všetko okolo seba. Ale ja som sa schovávala. Lebo som sa nechcela vidieť ani ja sama.


U liečiteľa som sa naučila byť "slniečkár".
Teda, stále sa to učím. Lebo myslieť stále pozitívne, zahodiť pocity akejkoľvek závisti a negativity je nesmierne ťažké!
Ale ekzém začal miznúť.
Ale funguje to, začala som si do života priťahovať pekné veci a pekných ľudí.
Vanda, Junior, Lenka, ďakujem vám veľmi za pomoc.
Nakoplo ma veľmi aj "ekzémové video" jednej baby na Instagrame, ktorú som nepoznala, ani sa osobne nepoznáme, ale som jej nesmierne vďačná - @smolenklaudia.
Preto moju skúsenosť píšem aj ja. Ak pomôže čo i len jednému človeku, tak, ako mne pomohla Klaudia, že o tom povedala, budem najviac spokojná.
Ono to možno vyzerá, že som preplakala tú materskú, ale vôbec nie, vždy to boli sekundové plače a slzy, keď to veľmi bolelo, keď som niečo rozbila, nevedela urobiť.
Ale vďaka Mišovi som musela aj tak šľapať každý deň ako hodinky, lebo to proste inak nejde. A som rada, že sa mi to stalo na materskej, mala som čas prežiť si svoju hanbu a bolesť viacmenej doma sama so sebou a mala som čas premýšľať, čo sa to vlastne dialo.

Pokračujem vo vegánskej strave - netvrdím, že som 100 percentná. Alebo že si niekedy v záchvate u maminy nedám sviečkovú. Ale vidím, že mi táto strava robí dobre.
Stále budem pokračovať aj s návštevami u liečiteľa. Možno nie tak intenzívne, ale skôr preventívne. Lebo áno, nielen o telo sa treba starať, ale aj o dušu.

A čo ma ekzém naučil?
⁃ Že doktori sa snažia liečiť. Nie VYliečiť.
Aj keď sa klaniam pred vašimi vedomosťami a všetko, ale v niektorých veciach si proste musím a chcem poradiť bez vás.
⁃ Trpezlivosti a schopnosti nevzdávať sa, keď som cítila šancu. (Keď som nevedela Mišovi odlepiť nejakú nálepku s tými meravými rukami, skúšala som to, kým sa mi to nepodarilo.)
⁃ Netlačiť na pílu. Boli veci, ktoré boli jednoducho nad moje sily. (Otvoriť silno zatvorenú fľašu, otvoriť konzervu, zapnúť Mišovi cvočky na bodyčku...). Proste som to nechala tak.
⁃ Upokojila som sa vnútorne.
⁃ Že mám pri sebe muža, ktorý mi pomáhal, ako vedel a prežil aj moje plače a zúfalstvá denodenné.
⁃ A že rodina je tá, ktorá ma celý čas držala, po každej stránke.
⁃ Snažím sa nesúdiť ľudí, pretože nikdy neviem, čo majú naozaj naložené na pleciach
⁃ Ono je toho veľmi veľa, čo sa zmenilo.

Teraz mám obdobie, kedy mám pocit, že som z toho von. Neviem, na ako dlho, dúfam, že na čo najdlhšie. Po dvoch rokoch fakt že boja, mi konečne narástli nové nechty, vrátil sa mi cit do prstov, viem s nimi normálne hýbať, aj keď dojazvené mi už asi ostanú.
Ale to je to posledné, čo ma trápi.
A keby sa mi to zase vrátilo, budem iba silno premýšľať, čo sa v mojom živote zmenilo, čo asi nerobím úplne správne. Ale mám pocit, že už poznám cestu.
Je milión možností liečby, ktoré som nevyskúšala a ktoré by som možno ešte mala skúsiť. Ale mne sa už nechce.

Áno, viem, že môj problém je v porovnaní s chorobami iných ľudí nič.
Ale v mojom svete to nebolo nič.

Bol to obrovský boj, ale paradoxne, vyhrala som nad ekzémom, až keď som s ním bojovať prestala.

Odporúčame

Najnovšie z kategórie: Buba blog

Pozri viac

Fun rádio